Národ je proti vláde, vláda národ nevypočuje. Vo vláde je pomerne veľký počet strán, pritom takmer všetky sú proti sebe a každá z nich vidí predovšetkým a len svoje záujmy nehľadiac na názory či túžby druhej strany, nieto ešte na názory a túžby radového občana. Strany medzi sebou spravia maximálne tak donútený kompromis a teda cestu, ktorá nevedie tam ani tam. Parlament kričí proti vláde, vláda dáva parlamentu inštrukcie.

Viacero zamestnancov by rado kričalo proti svojmu zamestnávateľovi, ktorý však ako nadradeným „dozorom“ poverí človeka s prísnym, no v podstate mäkkým charakterom. Zamestnávateľ má zasa takisto svoje problémy, zdiera ho zasa niekoľko iných skupín a teda vyjsť v ústrety zamestnancov (znížiť pracovný čas, zvýšiť plat) jednoducho nechce.

V prípade obchodníkov a reklamácie tovaru obchodník prenechá zodpovednosť za „šmejd“ výrobcovi, výrobca je zasa nespokojný s prístupom obchodníkov a verejne vraví, že sa mu výroba neoplatí.

Úrady svojimi predpismi a postupmi idú proti verejnosti a ak sa občan ohradí, úrad sa vyhovorí na nový zákon od vlády, vraj úrad a aj jeho najvyšší zamestnanci za nič nemôžu a pomôcť nedokážu.
Súkromné banky a poisťovne ponúkajú svoju reklamu na každom kroku a lákajú na „výhodný“ úver, no potom sa dočítame, akí sú ľudia hlúpi a nezodpovední a vznikajú im dlžoby, alebo nestíhajú platiť, čiže zrazu sú na vine ich „vážení“ zákazníci.

Z platu sa musí hradiť zdravotné, no ak máte bežné zdravotné problémy s chrupom, nie je vám to nič platné, nakoľko zubárske kliniky sú súkromné a miniete tam doslova celú výplatu. Dosť peňazí miniete i na lieky ak ste chorí, alebo aj u očného za nové špeciálne (chápaj predražené) okuliare.
 Štát financie políciu, ale polícia väčšinou berie od ľudí peniaze za bežné priestupky a ak chcete pomôcť „nedisponuje prostriedkami“. Štát platí školstvo, ale deti si dnes už bežne kupujú takmer všetky učebnice, nevraviac o cvičnom úbore či výtvarných pomôckach, no a pokiaľ chcete na škole spraviť určitý kurz, opäť sa za neho platí nemalá čiastka.

 Nájomníci ponúkajú svoje byty za nekresťanské sumy, nakoľko sú hnaní zasa svojou osobnou núdzou, no a potom je nájomník nepriateľom podnájomníka a zasa opačne.

• Ako spoločnosť nefungujeme! Máme veľa možností, ale nenásytný systém a individuálne potreby nás rozdeľujú. Možno by tak skutočne stačilo mať iba jednu vládu s jasne stanoveným programom a jednu štátnu banku, z ktorej by sa financoval sociálny život, potrebné inštitúcie a služby.